Leveš - osada zlatokopov

Autor: Pavel Ondrejmiška | 10.11.2013 o 18:19 | (upravené 12.11.2013 o 21:11) Karma článku: 6,25 | Prečítané:  649x

Leveš je potok tečúci zo Skýcova do Topoľčianok, kde sa vlieva do Hostianskeho potoka. Názov Leveš patril aj zaniknutej usadlosti na brehoch tohto zlatonosného potoka, vzdialenej päť kilometrov od centra Topoľčianok na štátnej ceste smerom na Skýcov. Tu sa potok Topoľnica, stekajúca z Pieskov, vlieva do Leveša.   Je tu rázcestie, krížne cesty: smerom na východ na hrad Hrušov a ďalej cez Jedľové Kostoľany popod Turňu na Novú Baňu, na Pohronie. Na západ cez Piesky na Žikavu a ďalej aj na Čierny hrad alebo Gýmeš, Nitru. Na sever cez Skýcov na horné Ponitrie. Na juh do Topoľčianok, na Požitavie. Tu sa nachádzala osada Leveš.

Ryžovanie zlata bolo podnetom vzniku osady.  Právo ryžovať zlato v Leveši udelil uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou potomkom comesa Haslava z Topoľčianok roku 1307:

... kráľovským dekrétom vydaným na deň svätého Juraja 130 7 získal Haslavov syn Július Rufus (Červený) pre seba a svojich bratrancov Lukáša, syna Kozmu, Leustacha, syna Detricha, a Mikuláša, syna Iwana, právo ryžovať zlato na potoku Lewes, ktorý tiekol popri pevnôstke jeho otca Haslava.

... kráľ im roku 1330 potvrdil všetky doterajšie výsady a práva, medzi nimi aj ťažbu zlata a iných minerálov v osadách Kystapolchan a pod hradom Hurusou..

...Dňa 18. marca 1349 prišiel z Budína do topoľčianskej pevnosti kráľovský kuriér a doručil Magistrovi Gregorovi kráľov dekrét, v ktorom sa mu za účasť v odhalenom sprisahaní proti panovníkovi týmto dňom konfiškuje celý majetok a súčasne sa mu ruší aj koncesia na ryžovanie zlata na potoku Leveš. Kráľovský dekrét však neurčoval na zhabaný majetok nového majiteľa ... a naznačil, že konfiškované majetky prevezme Gregorov syn Peter...“ nazývaný Peter Ryžiar.

V roku 1369 kráľ Ľudovít I. Veľký daroval kniežaťu Ladislavovi z Opole (poľské Sliezko) hrad Hrušov aj s celým majetkom.

„... Knieža z Opole ako pravý šľachtic miloval prepych a pravdaže, predovšetkým zlato. Hneď po príchode na Hrušov vojskom obsadil potok Leveš a za pomoci armády začal na ňom ryžovať zlato. Takto celkom znemožnil ťažbu zlata právoplatnému koncesionárovi Ryžiarovi.

Peter Ryžiar sa síce u kniežaťa z Opole  pokúša reklamovať svoj  zákonitý nárok na ryžovanie zlata na celom potoku Leveš, Ladislav z Opole ho však na Hrušove vôbec neprijal.

Peter Ryžiar si s úľavou vydýchol, až keď sa dozvedel, že knieža z Opole  odchádza z Hrušova do vojny s Poľskom. ... Po krátkom čase sa však knieža z Opole znovu vracia na Hrušov, ale v ťažbe zlata na Leveši už nepokračoval. Bol priveľký sveták na to, aby celý život strávil na nejakom potôčiku, hoci by bol aj zlatonosný, a preto sa Hrušova dobrovoľne vzdal ...

Knieža z Opole nezabudol na Hrušov a jeho okolie ani po takmer dvadsiatich rokoch."

Osada Leveš pravdepodobne spustla v dôsledku epidémii - moru, ktoré v tom období ničili Európu .

„ Na jeho podnet šoltýs (osadník) Šlosiar urobil v Sliezku nábor kolonistov a tak sa celé rodiny po príchode do tohto kraja už navždy tu uchytili ...

Kolonisti v roku 1382 založili osadu Seewald, ktorá ležala za terajšou severnou ohradou topoľčianskeho parku a to pri ceste vedúcej z Topoľčianok na Skýcov. Kráľ na lehotu 16 rokov oslobodil seewalských kolonistov od všetkých daní a poplatkov. Podľa nich osada dostala názov Lehota Seewald, inde tiež osada Leveš alebo Lehota Lewes.

Z pôvodného názvu Jazerný les (Seewald) vyplýva, že tento kraj bol pred šesťsto rokmi omnoho vlhkejší, ako je dnes a potoky, medzi nimi aj potok Leveš, boli omnoho vodnatejšie. V tom čase aj na mieste dnešných levešských lúk sa nachádzali rozsiahle močiare.

Oficialny názov Seewald bol slovanským kolonistom cudzí, preto si osadu premenovali podľa potoka za ich humnami na Leveš. Pre nepriaznivé pôdne podmienky  ďalšia kolonizácia Leveša narážala na ťažkosti a ustrnula. Aby kráľ šoltýsa ako zakladateľa novej slobodnej osady v tejto snahe podporil, po vypršaní šestnásťročnej lehoty mu ponechal každú šiestu sesiu (poddanskú usadlosť) a jednu tretinu nájomného, pričom mu udelil dedičné šoltýsske právo, ktoré mohol aj odpredať inej osobe. So šoltýzskou funkciou mu bola odovzdaná aj funkcia obecného sudcu s právom súdenia a výkonu všetkých trestov  okrem trestov za vraždy, podpaľačstvo, veľké krádeže a svätokrádeže.

Kolonizácia Leveša bola nakoniec úspešne dovŕšená a to zásluhou nízkeho nájomného, ktoré po vypršaní šestnásťročnej lehoty bolo ročne iba pol giry. Gira sa menila na štyri penzy a jedna penza sa rovnala štyridsiatym denárom. Teda nájomné celej osady bolo iba 80 denárov, čo pri vtedajšej devalvácíi bol ľahko slatiteľný poplatok. Okrem toho osada ležala uprostred lesov, teda obyvatelia našli aj tam zdroj potravy, mohli pásť dobytok a mali aj dostatočnú zásobu paliva a úžitkového dreva.

Obyvatelia Leveša mali s Topoľčiankami kontakty iba v nedeľu a vo výročité sviatky, lebo osada Leveš od svojho vzniku patrila  do farnosti Topoľčianok.

...Po ďalšom neúspechu (spory s rektormi a svätobeňadickým opátstvom) Peter Ryžiar natrvalo zanechal všetky spory a úsilie zameral na ryžovanie zlata. Zlatá horúčka prepukla ešte aj medzi drobnými ľuďmi. Na ryžovanie zlata však nemali koncesiu a ich činnosť bola dokonca trestná.

Hlad po zlate 25. apríla 1389  vyústil medzi obyvateľmi Topoľčianok a osady Leveš do pozemkového sporu, ktorého predmetom boli formálne hranice chotára týchto dvoch obcí. V skutočnosti však išlo o levešské zlato, čo Peter Ryžiar včas zistil, rýchlo obsadil všetký sporné pozemky z oboch strán a na nich si postavil ryžiarsku stanicu.

...Na jar roku 1393 kráľ (Žigmund Habsburský)... do hradu (Hrušov) dosadil za kastelána Eustacha z Jelšavy (Eustac de Ilsva). ...(Eustach)požiadal kráľa aby ho vymenoval za kastelána na osamotenom Hrušove, o ktorom počul, že leží nad zlatonosným potokom a ako veľkému milovníkovi zlata mu tento hrad prirástol dvojnásobne k srdcu.

Preto po príchode na hrad obsadil s posádkou po celej dĺžke oba brehy Leveša a nariadil na ňom ryžovať zlato.

Peter Ryžiar podal naňho u svätobeňadického konventu sťažnosť, avšak konvent na zasadnutí 15. júla 1393 sa od jeho sťažnosti celkom odtiahol, ...“

Osada Leveš bola zaujímavá počas ryžovania zlata a vďaka tomu máme toľko záznamov o nej. Po dva pol storočnej odmlke sa dozvedáme, že osada vyhorela a zanikla počas žatvy roku 1718.

„ ... Priestor po vypálenej levešskej hájovni (Turkami r. 1637) stál prázdny až do roku 1749, keď podľa keglevičovského archívu (páni v Topoľčiankach) na ňom začal podnikavý židovský krčmár Ábel stavať prícestný hostinec so všetkým, čo k tomu patrí: kočiareň, maštale, senníky. So stavbou bol hotový už o rok a hostinec nazval Levessi czárda. Hostinec mal výhodnú polohu, lebo všetky povozy z Horného Ponitria , od Skýcova, zachytával ešte pred Topoľčiankami a tak mestských krčmárov oberal o zákazníkov.

Aby bol hostinec ešte výnosnejší, priviedol majiteľ z okolitých obcí predajné ženy a tak lumpačkám v krčme nebolo konca – kraja, najmä keď bola na tak odľahlom mieste. Mravný úpadok hostinca dosiahol až takých rozmerov, že podľa Annales Rerum Hungariae od Johannesa Praya, sám ostrihomský arcibiskup Jozef Batthyányi bol nútený upozorniť grófov Keglevichovcov na zarážajúcu nemravnosť, ktorá sa páchala blízko ich sídla a nariadil im urýchlene urobiť nápravu. Život na tejto čárde sa však ani po liste ostrihomského arcibiskupa nezmenil.

Roku 1811 pri devalvácii peňazí Ábelova krčma skrachovala a premenila sa na obytné domy, avšak v súpisoch z roku 1832 sa ešte uvádza pod zaužívaným názvom Puszta Levess-Vendeglo, teda pohostinstvo na samote Leveš.

Na sklonku revolúcie v rokoch 1848 – 1849 sa v nej usalašili záškodnícke tlupy maďarského šovinistu, oslianského statkára Dietricha a chceli z nej podnikať po okolí podvratnú činnosť. Armáda cisárskeho generála Baltazára Šimunića ich z nej vyhnala a aby sa do krčmy už viac nemohli vrátiť, roku 1849 ju vypálili.

Neskôr tento pozemok kúpil bohatý topoľčiansky občan Gašpar Raffai a dal tam postaviť sochu sv. Jána ...“ (Štefan Čepček: Topoľčianky, Tatran 1983).

Dnes sú na mieste bývalej osady len lúky s bohatou pobrežnou zeleňou na brehoch potoka Leveš.  Na lúke pod cestou stojí pomník („božia muka“) viditeľný z cesty. Bez nápisu, bez označenia úmyslu postavenia, kto ju postavil. Možno je už prekrytý omietkou? Vie sa, že lúka na ktorej stojí, patrí rodine Čepec z Topoľčianok, ale to, kto ho dal postaviť, či bol so sochou sv. Jána Nepomúckeho ... ?

Snaha o obnovu historických pamiatok na hornom Požitaví nachádza odozvu a podporu. Rekonštrukcia hradov Hrušov, Gýmeš, Turni (Zbojníckej veži) v Jedľových Kostoľanoch, Kiepy v Hoňovciach, rodinných pamiatok vedľa ciest (krížov a kaplniek ) i v obciach je viditeľná a pre mnohých inšpirujúca.

Aj úmysel úpravy pamätníka a jeho okolia v Leveši, s umiestnením informačnej tabuli o tomto historicky zaujímavom mieste, je dobrý nápad hodný dokončenia.

1.jpg

2.jpg

3.jpg

4.JPG

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?